10.9.2003 odchádzame z Bratislavy vlakom 13:30 do Budapešti. V Budapešti pred kasami je neuveriteľný rad ľudí, tak neváham, a okamžite sa pchám dopredu z lístkom, na ktorom je napísané Budapešť - Biharkeresztés. Šokovaná pokladníčka mi dopisuje na lístok požadovanú sumu, a už bežím do zmenárne, kde mi chlapík mení za doláre forinty, a o 2 minúty už som zase pri okienku, kde mi pokladnička podáva 2 lístky na vlak. Na prestup sme mali 13 minút. Stihli sme to. Pohoda trvá do chvíle, než nám konduktor hatlaninou povie, že sa už hodinu vezieme v zlom vlaku. Oh. Ale nie, to sa iba náš vagón odpája v Debrecíne, a tak sa posúvame o jeden vagón dopredu. Už viem, prečo ten náš vagón bol taký prázdny. Po príchode do Biharkeresztézu (19:50), čo je posledná maďarská dedina vzdialená od hraníc 4 km, máme 1:50hod na to, aby sme sa stopom dostali do Oradei, čo je prvá Rumunská dedina, a znovu nasadli do toho istého vlaku. Berie nás tretie auto. Hranice zvládame v pohode, z colníkmi ešte dokonca chvíľu pozeráme futbal, pretože Rumuni hrajú zápas z neviem kým... Šofér nás vyhadzuje na stanici o 21:00, takže sme to stihli za hodinu, a máme ešte 50 minút času do príchod toho istého vlaku, z ktorého sme vystúpili. Na nástupišti nie je nik, iba my. Prichádza vlak. Síce na iné nástupište, a o 10 minút skorej, a tak prebiehame na nástupište č. 1, kde na nás niečo vykrikuje udivený konduktor. Pochopil som kupodivu rýchlo. Obesil by som do prievanu toho, kto vymyslel letný čas. No jo, tak teda nie je 21:42, ale 22:42 , a náš vláčik išiel presne pred hodinou, teda 10 minút predtým, ako sme tam v pohode prišli my....(pre úplnosť dodávam, že letný čas nepoužíva ani Bulharsko a Turecko). ďalší vlak ide až o 6:02, od radosti neviem, čo by som od radosti. Tak tých 7 hodín čakáme radšej vonku, bo v čakárni je smrad ako v rumunskej čakárni. Ale potom sme našli ešte jednu čakáreň, tam bol smrad polovičný. Som pako.

11.9.2003 prišiel vlak, načas, na zaplnené nástupište, kde po krátkom boji zaujímame miesta na sedenie. O 8:47 sme v Cluj- Napoca, odkiaľ nám o 10:21 ide vlak až do Bucuresti, ale neviem, či sa tam dostaneme, bo už teraz je na nástupišti asi 15000 rumunov. A začalo pršať, je nám zima. V kupé sme kupodivu sami, asi 14500 Rumunov na stanici  čakalo na iný vlak. A už prichádzajú prvý žobráci. Nie som v Rumunsku prvý krát, a tak ich z veľkým krikom posielam preč (daj niečo jednému, a za chvíľu prídu 30ti, a keď mu dáš rožok, tak ti povie, že chce radšej money). 300 km ďalej nakladajú do vlaku miestnu homelessáčku priamo z kontajnera, chce sa povoziť.. Zaťahujem závesy na kupé a vyťahujem nožík. V Bucuresti vystupujeme o 19:47,  ale vlak do Istanbulu ide až zajtra o 14:00, autobus o 16:00. Rozhodli sme sa pre autobus, pretože je v Istanbule o 3 hodiny skorej, a nebude nás tam nikto otravovať. Takže máme čas, čakáme 20 hodín. Kupujeme lístok na autobus (cestovka Star kúsok od stanice) a vyrážame do nočnej Bukurešti kde nieje v podstate nič k videniu, okrem Čaučeskovho paláca, ideme metrom, sqelý zážitok, naspäť pešo. V McDonalde na stanici je teplo, ale museli sme si niečo dať, aby nás nevyhodili.

12.9.2003 o 0:00 zatvárajú McDonald, a tak sa ukladáme úplne vzadu na krytom nástupišti spolu z dvoma Košičanmi, čo boli na bicykloch v Rumunsku a  idú domov. Meníme sa a vždy 2 hodiny niekto nespí, bo sem tam prejde okolo nejaký somr, a je tu dosť Rumunských psov.. Prvú službu som vydržal ,a tak o 2:30 vypínam obraz a o 30 sekúnd na to aj zvuk, aby som sa o7:00 zobudil. Ráno ideme ešte do mesta, ale keďže stále mrholí, tak ideme do Mc.. na Kolu, sme tu doosť dlho, ale nikto nás nevyhadzuje. V rámci nudy robím prvé prepočty: cesta BA - Istanbul nás vyjde 2610 Sk na osobu, bude trvať 60 hodín (keby som to neposral s tým časovým posunom, tak 30 hodín). Využívame poslednú možnosť a na WC sa umývame, už sme začali smrdieť ako Rumuni... V Bucuresti si ešte kupujeme hodinky za asi 250 sk, bo bez hodiniek to asi fakt nepôjde.. 15:00 sme pri cestovke. Nasadáme do mikrobusu, ktorý nás vezie asi 20 minút k autobusu. Klimatizovaný mercedes je zaplnený Rumunmi, ktorí chodia do Istanbulu pravidelne nakupovať. Už viem, ako môže byť v jednom autobuse oddelenie pre fajčiarov a pre nefajčiarov... V autobuse dostávame zdarma kolu a občerstvenie. A Rumunsko-Bulharské hranice (17:30), všetci začali vyťahovať $ , teda okrem nás, bo máme spolu 250$ , a limit na osobu je 300$, babenka za nami nám podáva 600$..., nakoniec sme ich aj tak nepotrebovali, bo to platí iba pre Rumunov. Na hranici nakladáme ešte asi 200 figurín na šaty,ktoré preváža Bulharský obchodník, a ide sa. Aj by som si pospal, ale prečo ja zrovna priťahujem takých kadejakých chcípakov. Dedo, čo sedí cez uličku vedľa mňa sa rozpráva z babenkou, čo sedí za mnou, a hučí pri tom ako piliňák, bo tá babenka je hluchotesná..., ach , asi sa nevyspím.

13.9.2003 v bezcolnom pásme medzi Bulharskom a Tureckom do autobusu nakladajú množstvo alkoholu a cigariet, a pekne každému dávajú faktúru na 100$, čo je max limit na osobu. Ešte vybavujeme víza za 10$ priamo na hranici a o 2:00 vstupujeme do Turecka. Už neprší. Po dlhom rozhodovaní (kôli dažďu)sa z autobusu nechávame vyložiť o 4:00 asi 120 km pred Istanbulom na diaľničnej odbočke na Havsu. Po vystúpení z autobusu zisťujeme, že to nebola Havsa, ale Edirne. nevadí, je to iba o 20 km ďalej.. Začína sa naša cesta stopom po Turecku. Ako prví nám zastavujú Turecký policajti. že odkiaľ sme, či máme pasy , a nechali násť ísť. Potom zastavuje kamión, ktorý nás berie do Kesane. Po ceste nás šofér pozval na čaj, cool čajovňa. Berie nás ďaľší kamión, ide sa na trajekt cez Dardaneli. Ešte na trajekte nám kamionista vybavuje prestup do iného kamiónu, na privítanie dostávame čaj.(je to pecka), a praclík, tento stop nás zoberie až skoro do Bergama. A sme v ázii (12:00). Šofér zastavuje na obed v motoreste, kupodivu objednáva aj nám. Keďže tu neexistujú jedálne lístky, tak nechávame výber na neho. priniesli nám mäsové špízy asi z 4och druhov mäsa, perfektný zeleninový šalát, a pri odchode nám polievajú ruky voňavou vodičkou na osvieženie. Šofér platí obed, síce protestujeme, ale aj tak by sme nemali čím zaplatiť, bo sme ešte nestretli bankomat. Je tu dosť kopcovitá krajina, a náš starý Fordík moc neťahá do kopca, ale my máme veľa času.., vychutnávame si cestu. Prvý krát je naozaj teplo. O 18:45 sa lúčime z našim šoférom na odbočke do Bergamonu, skade nás berie osobák tých 8 km do mesta. V bankomate vyberám 140.000.000 TLR. Konečne som milionár, aj keď je to 4000 Sk...Vstup do Pergamonu je samozrejme už zatvorený, ale mladá Turkyňa nám ukazuje dieru v plote, že tade, a hlavne potichu. ,  tak teda tade, a potichu vstupujeme do Pergamonu. Zaspávam asi o 23:00 zo strachom, aby nás niekto nenašiel (spomienky z Ruska). na 6:00 som na mobile nastavil budík

14.9.2003 vstávame bez mobilu, pretože som samozrejme neposunul čas.. Do 9:00 si vychutnávame prehliadku Pergamonu, potom začali prichádzať prvé autobusy z turistami. Omylom prechádzame okolo pokladne z lístkami, a tak nakoniec platíme lístky. po 10 minútach som vyhádal na Vyšninu kartu Euro26 zľavu na 3mil, pre mňa je to za 10mi (nabudúce si musím na študentskú kartu vytlačiť aj znak Unesco). Prvým stopom ideme späť na križovatku pred Bergamo, odtiaľ nás berie do centra Izmiru. Chyba, mali sme sa dať vyložiť pred mestom. Izmir je 4té najväčšie turecké mesto, takže sa tam dosť dlho motáme. Nakoniec nás miestny nakladajú do autobusu, čo nás zavezie k autobusu, ktorý nás zavezie na otogar. Nejaká pani za nás platí lístok na autobus (2x 450.000 TLR). Na otogare chcú za cestu do Efezu 8mil na osobu, tak ideme na stopa. Zastavuje dolmus, ktorý nás zdarma berie na dialničnú odbočku., odtiaľ nás iné auto vezie na inú odbočku. Tak tu si nič nestopneme, pretože stojíme na trojprúdovej diaľnici. Zastavuje dolmus a za 3,5mil ideme do Torbali. Tam sa uvidí. Odtiaľto ideme do selčuku osobákom, šofér ešte od nás skúša vypýtať peniaze, ale nedostal nič. Do Efezu je to odtiaľto 2 km, tak ideme pešo. Cena za vstup do Efezu je 15 mil TLR bez možnosti akýchkoľvek zliav. Ti koki, to je teda dosť. Ale čo, keď už sme tu. Diera v plote tu nieje, a tak kupujeme lístky, batohy nechávame pri vstupe a ide sa do Efezu. Efez je najväčšou Antickou pamiatkou v Turecku, a tak tu je more turistov. Tu stretávame dvoch Slovákov archeológov, ktorý majú papier na voľný vstup do všetkých tureckých pamiatok. Ach jo. Ale nechceli nám ho nechať odfotiť. Ach jo. Ďalej stopujeme smerom na Denizli- tam je Pamukkale, náš druhý cieľ. Po skúsenostiach z Izmiru sme sa rozhodli obísť mesto Aydin, a tak stopujeme opačným smerom na Soke. Berie nás chlapík asi 20km niekde na križovatku, kde kričím na chlapíkov na plošine auta idúceho našim smerom. Kupodivu zastavujú. V Soke sme o 19:20 stmieva sa, tak ideme pešo za dedinu, kde v tme staviame stan na kukuričnom poli.

15.9.2003 sa ráno zobúdzame o 6:45 , aby sme sa rýchlo a nepozorovane vytratili preč. Je tu však problém, a to že tadeto nič nejazdí. Odbočili sme z hlavného ťahu , a to bola chyba. Nakoniec nám zastavuje učiteľ z Bagarasi. Cesta sa mení z asfaltovej na štrkovú. Vyučovanie v tureckých školách sa začína o 9:00, a namiesto zvonenia im púšťajú úryvok z elišky... Z Bagarasi musíme ísť dolmusom do Aydinu, cestou sme nestretli ani jedno auto. Každý dolmus má vyvesený cenník, takže tu sa cena dohadovať nedá. A tento dolmus mal napísané že BISMILLAHIRRAHMANIRAH , neviem čo to znamená , ale som si to napísal...O 9:45 sme v Aydine. Cesta viedla cez bavlníkové plantáže, na ktorých práve prebiehal zber bavlny, ktorú traktory dovážali z celého okolia do Aydinu, kde je výkup bavlny. Z Aydinu nás berie ďalší náklaďák, asi najstarší čo v Turecku ešte premáva. Vyhadzuje nás v Kuyucaku. Tu majú z nás všetci srandu, že čože to pri tej ceste robíme. Starý Turek nám predvádza, ako sa má stopovať a my sa už o 5 minút vezieme. Nie však stopom, ale autobusom do Denizli za 5mil/67 km. Nejako sa nám to začína predražovať, a tak asi budeme musieť náš program zredukovať. Ceny sa tu od roku 2001 viac ako zdvojnásobili, ktosi nám povedal, že v súčasnosti je Turecká ekonomika najviac rastúcou ekonomikou na svete. Krajina pri Denizli je iná, zo zvlnenej roviny sa dvíhajú strmé hory. Všade sú bavlníkové plantáže a sady z granátovníkovými jablkami. V autobuse dostávame voňavú vodičku na ruky a minerálku. Sprievodca je asi teplý , furt sa na mňa tlačí. A číta čo píšem do denníka, j tak tomu prd rozumie. Spýtal sa ma, čo to mám na batohu (statív). No ako takému mongolovi tureckému vysvetlím, čo je to statív? Nijako. Ešte mi ponúka na predaj koberec za 20mil, a potom vystupujeme v Denizli. Tu je o nás veľký záujem, bo každý nás chce odviesť (samozrejme za prachy) do Pamukkale. Inteligentne vyzerajúci mladý Turek, ktorý plynulo rozpráva anglicky nás nakoniec usadzuje do dolmusu, a dáva nám vizitku jeho penziónu. Ponúkol nám zľavu na 7,5mil za osobu. Dolmus nám zastavuje v Pamukkale rovno pred penziónom, kde nás už čaká jeho sestra. V penzióne je asi 5 detí, tak každému dávam po cukríku. Nechávame si tu batohy a vyrážame do Pamukkale. Pred foťák sa mi vrhli dve deti, tak som teda zrobil jedno foto. Niekde na webe som čítal, že sa do Pamukkale dá dostať aj inak ako cez hlavný vstup (12mil/osoba), a tak to skúšame po chodníčku popod múr, na ktorom je Vstupná brána. Na chodník vyliezame asi po 120 metroch od vstupu, keď niekto začal pískať na píšťalke, že stop. No my už sme dosť ďaleko, tak ideme zrýchleným krokom ďalej. Vyzúvame sa, bo na Travertínové terasy sa v botách nesmie. Je to celkom príjemná masáž. Turistov je tu dosť, kupodivu prevládajú Rusi. Hore nad terasami Pamukkale sa rozprestiera starobylé mesto Hierapolis. Vstup je spoločný, takže aj tu sme na čierno. Miestny predavač nám ponúka Knihu Pamukkale, a tak skúšam, na koľko spustí cenu. Začali sme pri 8 mil , a nakoniec ju kupujem za 3 mil. O 15:00 zostupujeme bočným údolím, v ktorom nie je nikto okrem zopár zabudnutých hrobiek späť do dediny. rozhodli sme sa, že nakoniec v penzióne zostaneme, aspoň si oddýchneme. Máme perfektnú izbu, klimatizácia, sprcha, dostali sme hrozno z terasy, je zvláštne ležať znova v posteli. V knižke som sa dočítal, že v Hierapolise je ešte pohrebisko, ktoré sme nevideli, a tak sa rozhodujeme pre druhý výlet. Takže ešte raz, tentokrát väčším oblúkom obchádzame vstupnú bránu.a o 18:00 vstupujeme do areálu Hierapolisu. V zapadajúcom slnku sa dobre fotí, a tak schádzame dole až po tme.

15.9.2003 platíme za ubytovanie, zastavuje prvé auto a berie nás naspäť na križovatku do Denizli. Tu nás berie zase náklaďák, síce iba asi 20 km, ale zase sme o kúsok ďalej. .prestup do osobáku, šofér nám sľúbil, že ak počkáme na mieste kde nás vyložil, tak že nám zoženie kamión, tak čakáme 10 minút, a nič, a stopujeme osobák do Cardaku. Stopujeme pri policajnej stanici, ale vieme, že tu nám policajti nič nespravia. Po 5tich minútach nám zastavuje obrovský biely kamión Renault. Pupkatý Turek tvrdí, že ide niekam do tramtárie , ale že nás vezme aspoň 30 km do Dinaru. Po krátkom rozhovore zisťujeme, že ide do Kayseri. Neverím. Toto je stopársky sen. Stop stopov. Stop dlhý 544 km. Tak sa teda pohodlne usádzame. Cesta vedie zvlnenou krajinou, porastená trávou, kde tu skupinka stromov, občas nejaký dom. Z času na čas prechádzame cez roztrúsené dediny, kde jedinou prácou domácich je zber zemiakov na políčkach a žatva obilia. Šofér nám púšťa tureckú hudbu, ktorá sa v tejto krajine naozaj dobre počúva. On je King of the Road. Zastavujeme v motoreste na obed. Dostávame dve veľké pečené ryby a šalát. Keďže Vyšňa nemá moc rada ryby, tak ja mám tri (ďakujem, ja mám ryby mooc rád). Chcem platiť, ale šofér naznačuje, že by som ho urazil. Ešte dostávame voňavú vodičku na ruky a ideme ďalej. 15:30 Konya, tu sa krajina mení, ďalej nie je nič. púšť, skaly a suchá tráva, občas stretneme auto, tu by som teda stopovať nechcel., vonku je asi 25 stupňov, bezoblačno. Z oparu v diaľke sa vynárajú hory. Zastavujeme na pumpe, dávame čaj (čaj je pri tankovaní zadarmo). Toto je jednoznačne najsilnejší čaj, čo som kedy pil, hučí mi v ušiach, stŕpol mi jazyk. Ešte chvíľu kecáme zo šoférom (divný pokec, on po turecky a my po anglicky, ale máme z toho všetci srandu. Kupujem jadierka, platím šoférovi zmrzlinu a ide sa ďalej. Jadierka šoférovi mimoriadne chutia, ale začína nám zaspávať. Ponúkame ho cukríkmi, to zabralo. Z rádia sa po 5tich hodinách tureckej hudby ozýva prvý americký shit - pieseň z Titaniku, našťastie ďalej pokračuje turecká hudba. o 19:00 vystupujeme v Nevsehire, v centre Kapadocie. Lúčime sa zo šoférom, hľadáme hotel. prvý je za 8mil na osobu, hneď vedľa zjednávame na 9mil za dve osoby. Fotím nočné mesto a o 21:00 ideme spať, bo sme dosť unavení.

16.9.2003 ráno ideme autobusom do Gorame, kde sme našli camp za 4mil na osobu (zjednal som z 5mil), a ideme si pozrieť oblasť, ideme kade-tade, našli sme aj zopár stále obývaných jaskýň, ale našťastie nikto nebol doma. všade okolo dozrieva hrozno, až ma z toho bolí brucho, je sladučké, prezreté, vyrábajú sa tu z neho sušením hrozienka. Po prechádzke po hrebeni schádzame bočným údolím, z ktorého je nádherný výhľad na jaskyne vytesané v pieskovcových kopcoch. V údolí je množstvo políčok z melónmi, hruškami, hroznom, a žiaden turista, pretože sme od Gorame už asi 5 km, do kempu sa vraciame o 1300, ale hneď vyrážame na druhú stranu, do Open Air Muzea. Ale keď sme zbadali tie davy turistov, tak sme radšej múzeum obišli. Zhora sme mali výhľad na všetkých tých japončíkov, a na celé open air muzeum. V múzeu sú ešte nejaké fresky vo vytesaných kostoloch, ale za 12mil na osobu si návštevu radšej nechávame na inokedy.ešte stihneme obhliadku samotného mestečka Gorame a začína pršať, ochladilo sa. V cestovke zisťujeme cenu autobusu do Trabzonu = 40 mil, čo je viac ako dosť. V stane plánujeme ďalšiu cestu, čo sme z Turecka chceli vidieť, to sme už videli, takže odteraz sa už nikam neponáhľame. Kvôli zime sa nakoniec rozhodujeme ísť za teplom na juh.

17.9.2003 je ešte stále zamračené, ale neprší. V Gorame nám zastavuje Tranzit, čo vozí turistov, Berie nás do Nevsehiru, kde na nás skúša fintu, že on je Dolmus a že musíme zaplatiť. Hehe, nie som tu prvý deň, dostáva od nás nulanulaništ a tak nahnevane odchádza. V Nevsehire nám zastavuje na stopa dolmus, vodičovi ukazujem prázdne vačky, pochopil, je to stop, ideme  zadarmo. Vezieme sa až na odbočku do Tarsusu. Po ceste ešte šofér nakúpil zemiaky, neskôr vrece jabĺk, my sme dostali gratis 2 hrušky, slivky, jablká, rajčiny...V tejto oblasti nosia muži aj ženy zaujímavé sukňo nohavice, je to vlastne sukňa, ktorá je dolu asi 20 cm zošitá a vytvára tak nohavice, hlavne muži v tom vyzerajú cool. Cestou prekonávame posledné sedlo vo výške 1600 m.n.m, a začíname klesať k Stredozemnému moru. Po ceste sa prechádzajú korytnačky a v diaľke je vidieť zasnežené hory. Z odbočky na Tarsus nás hneď berie náklaďák do Tarsusu., odtiaľto ideme dolmusom do Mersinu. Mersin je turisticky nezaujímavé prístavne mesto plné trúbiacich áut. Nevieme, kade ísť, a tak ideme dolmusom do Erdemli, to už je malá dedina 20 km za Mersinom. Pobrežie je plné osád a dedín, takže  iba kde tu sa dá nájsť voľné neobývané miesto. Tu nás berie ďalší stop, nechávame sa vyhodiť pri ruinách starovekého hradu,v Anamure (18:00)kde chceme prespať. Ešte lámem miestneho strážcu pláže na ubytovanie v kempe na pláži z 8$ na 2 mil TLR a už sa kúpem. Pri západe slnka ešte spolu zo strážcom preliezam opevnenie hradu (vstup bol asi 10mil, ale načo?), strážca mi ukazuje všetky zaujímavé miesta tohto obrovského opevnenia. Cool západ slnka a ide sa spať.

18.9.2003 chytáme ihneď stop do Silifke a ďalší tranzit nás berie do Alanye. Je to obchodník z bicyklovými plášťami, 3x zastavujeme v rôznych mestečkách, kde vykladáme tovar. V jednej dedinke počas čakania na obchodníka nás miestny dedkovia ponúkajú hroznom, debatujeme.. Cesta je tu dosť serpentínová zo strmými útesmi, všade navôkol rastú opuncie a pestujú sa tu vo veľkom banány. Na obed zastavujeme v Motoreste kdesi v priesmyku, v kuchyni si vyberám, čo budeme jesť. Ďalej pokračujeme krajinou granátových jabĺk a banánových plantáží.. V Alanyi vystupujeme o 15:00, je strašné teplo a my sa ponáhľame ďalej, je tu strašidelne veľa turistov, ešte v prístave fotím nejakú osemhrannú vežu a  prcháme ďalej. No ale pivo za 1mil sme si nenechali ujsť. Prvé 3 km z mesta nás berú anglický turisti, ďalej miestny big boss magorko, čo sa strašne ponáhľa a pritom jazdí ako ja pred 20timi rokmi, ďalej nás berie pikolík z hotele, čo sa ponáhľa pre hostí, ktorí priletia do Antálie o 30 minút, takže ideme asi 160km/h.. vystupujeme na odbočke do Aspendosu, skade ideme dolmusom 4km k starému mestu. Vstupné do antického divadla je 10mil, a ešte k tomu je tam lešenie kvôli pripravovanému rockovému koncertu, a tak sa poberáme za areál divadla k ruinám Aquaduktu. Tu nás odchytáva babenka, čo kosí na poli sezam, obvešiava nás kadejakými korálkami, fotíme sa, je milá, ale iba do chvíle, kým nepýta €, tak jej korálky vraciame a ideme rýchlo preč, lebo sa už zotmelo. Na Kukuričnom poli to bola tá najhoršia noc, čo mohla byť, vôbec som nespal, bola to noc plná zvukov..., Ach jo.

19.9.2003 skoro ráno vo vychádzajúcom slnku ešte fotíme ruiny aquaduktu, a už nás renault12 osraný od holubov vezie 4 km na odbočku do Seriku. Odtiať tranzitom do Antalye, kde v centre ešte fotím nejaké ruiny či čo, a už sa zadarmo vezieme dolmusom na pláž. Pláž je prázdna, štrková, vzduch 30, voda asi 18, už je dosť chladná, ale ešte sa to dá vydržať. tu hnijeme asi 4 hodiny, a po totálnej očiste v plážovej sprche sa o 13:00 vydávame dolmusom na otogar. Rozhodli sme sa, že sa kúsok zvezieme diaľkovým autobusom, a tak za 6mil na osobu ideme do Burduru (120 km). V klimatizovanom autobuse sa podáva káva, kola, sušienky, vychutnávame si jazdu, aspoň si trošku oddýchneme od stopovania. V Burdure ešte dopľňame zásoby, kupujeme ešte broskyne a už sa vezieme v kamióne. V Keciborli presadáme do druhého kamiónu, ten nás vezie až do Afyonu. V okolí Afyonu sa ťaží mramor, čo je vidieť na kvalite tunajších ciest, samá jama.. Stmieva sa, ale po krátkom rozhodovaní stopujeme ďalej. Berie nás kamión, ktorý vezie mäso do Istanbulu. Tam ale ešte nechceme, a tak sa dávame vysadiť v Adapazari. 23:30 V strašnej zime (asi 10) na diaľničnej križovatke Istanbul - Ankara, medzi dvoma trojprúdovými diaľnicami staviame stan (kde inde ako na kukuričnom poli?).

20.9.2003 ráno dlho sušíme stan, bo tu bola taká rosa, že až. Po troch ďalších stopoch sme na pobreží Čierneho mora v Karasu. Je tu krásne piesková pláž, prečo sa to nikto nekúpe?, už viem , skoro mi zamrzol palec, voda už na kúpanie nie je. Ubytovali sme sa v penzióne za 7mil/os, vo vedľajšom hoteli chcel chlapík 25 mil za osobu!! (šibiribi), poobede vyrážame na obhliadku mesta, nie je tu ale nič ničaté, a tak si kupujeme 5 kg melón za 2milióny, a ideme sa natlačiť. Nočná prechádzka po pláži bola cool, akurát ten severák tu byť teda nemusel.

21.9.2003 vyrážame z hotela o 8:00, asi to bolo moc skoro, pretože hotel bol zamknutý, a tak sme si pomohli bočným vchodom. Pešo ideme až za mesto, pretože tu zase nikto nevie pochopiť, čože to na nich ukazujeme. Tu rastie pri ceste celý les opuncii, tak si teda berieme vzorku domov (vydržala, už je v kochlíku). Zastavuje nám strašne starý Ford, pán je obchodník z nábytkom, na čo je náležite hrdý. Strašne sa snami chce rozprávať, ale vie iba Turkish, Fordík strašne hučí, do toho hučí ten šofér, a ešte cez to všetko hučí z rádia sqelá Turecká hudba. toto je kraj, kde sa "vyrábajú" lieskové orechy. Pred každým domom tu sú kopy lieskovcov.. Chlapík nás nakoniec berie až do Izmitu (asi 80km pred Istanbulom), v Izmite ešte absolvujeme prehliadku jeho predajne, výrobne nábytku, jeho ďalšej predajne. Ešte nám na pumpe kupuje džús, a vykladá nás na výpadovke na Istanbul. trojprúdová diaľnica nie je zrovna stopársky ideál, ale kupodivu nám po piatich minútach zastavuje kamión, čo vezie benzín do Istanbulu (pozdravujem firmu Shell). Keďže Istanbul má 7 mil obyvateľov, tak už 50 km od centa sa začínajú priemyselné a obchodné zóny, neskôr sídlisko, ktoré by Petržalku schovalo do vačku aj 2x...Chlapík nás vysadzuje na diaľničnom mýte, bo nejde do centra. Tu sa 14 jazdných pruhov zbieha do troch, takže je až neuveriteľné, že nám aj tu zastavuje kamión. S ním sa vezieme ešte asi 10 km, a už presadáme do autobusu, v ktorom ani nevieme ako, ale prekonávame Bospor, a sme znova v Európe. Ľudia v autobuse sa akosi nevedia dohodnúť, kde nás vysadia, a tak neviem kde, ale prestupujeme do električky, a už ani môj kompas nevie kde je sever. Nakoniec o 13:00 vystupujeme pred Istanbulskou železničnou stanicou. Podľa Márových inštrukcii poľahky nachádzame hotel Yeni (6mil na osobu), ktorý je skutočne tým najlacnejším hotelom v centre Istanbulu. Všetky hlavné Istanbulské pamiatky nie sú ďalej ako 30 minút chôdze od hotela. Ihneď vyrážame na obhliadku centra. Ešte zisťujeme cenu autobusu do Bucuresti (60mil), vlak stál síce 41 mil, ale rozhodli sme sa pre pohodlie a bezpečnosť autobusu, a pri platbe v $ vychádza dokonca autobus o 10mil menej. Tak teda kupujeme lístky na autobus v $, a zostalo nám nečakane veľa Tureckých miliónov. Zajtra teda vyrazíme do Grand bazaru. Istanbul má neuveriteľne chaotickú atmosféru. V bazáre sme omylom večer vbehli rovno do čajovne, kde sa varil turecký čaj, fajčili sa vodné fajky. Jediný problém bol v tom, že tu bolo asi 50 chlapov, a medzi nimi sama Vyšňa. Tak sme stade prchali A vbehli sme do uličky, kde boli iba reštaurácie, ledva sme sa odtiaľ dostali, každý nás chcel usadiť. Potom sme asi 15 minút otravovali chlapíka čo predával CDcka. Hľadali sme jednu speváčku, nevedeli sme ako sa volá ona ani tá pesnička, čo sme počuli, ani o čom spievala, ale sme nepochodili (prečo asi?, ale bola to pekná pesnička..). Navštívili sme zopár mešít, do ktorých sa samozrejme vstupuje vyzutý, dlhé nohavice a tričko, ženy šatka na hlave. V každej mešite na celej dlážke koberce (to by som teda nechcel vysávať).. Istanbul sme si vychutnali až do polnoci, potom mi už začali odpadávať nohy.

22.9.2003 vyrážame z hotela už o 8:00, batohy si nechávame v cestovnej kancelárii, z ktorej nám ide o 14:00 autobus (teda nechávame si ich vonku, pretože chlapík, čo tam tomu šéfuje povedal, že bagáž musí byť vonku, a že on to postráži..), a už ideme do Veľkého Bazáru. Prišli sme sem dosť skoro na to, aby sme si ešte vychutnali prázdne uličky tohto "mesta" v meste, kde práve obchodníci rozkladali svoj tovar. Každý nám ponúkal "first bussiness" za cool cenu, ale my sme sa nedali nalákať. o 10:00 to už vo veľkom bazáre vrelo. Máme posledných 58 miliónov, tak ideme míňať. Na začiatok 2 misky za 14mil (pôvodne chcel 20), potom sladkosti, blbosti. Potom ideme do egyptského bazáru, tu sa predávajú hlavne čaje a koreniny, to sú vône... , Omylom sme sa priplietli do jedného obchodu, keď Turek chcel Angličankám predať sladkosti za 3€, Angličanky boli happy, že goood price, ale iba do chvíle, keď im Vyšňa povedala, že my sme si tie isté kúpili za 2 mil (1,3€), Angličanky nám poďakovali, Turek vynadal, a už sme sa pratali rýchlo preč. Biznis je biznis. Na konci som ešte skúšal moje schopnosti a predavačovu trpezlivosť pri simulovanej kúpe peňaženky. Začali sme na 30mil, potom 15, a keď som odchádzal, tak za mnou kričal, že mi ju dá z 11. Bol som na seba hrdý..., aj tak som ju nekúpil. Potom sme nakupovali čaj, povinne sme museli ovoňať celý obchodníkov sortiment, a na konci už by som nerozoznal ani staré ponožky od nových.. CD v obchode stálo 15mil, na ulici 1-2mil. O 16:00 nastupujeme do minibusu, ktorý nás doviezol asi za 10 minút k autobusu, aby sme o 17:00 opustili toto chaotické mesto. Letuška v autobuse bola strašne aktívna, ponúkla nám ešte kolu a kafe, a už sa blížia Turecko Bulharské hranice. Hranice zdolávame bez problémov za hodinu. Nálada v autobuse sa odviazala, letuška (neviem, čo si šlahla, ale šlapalo jej to) začala vpredu tancovať. Na 6 sekúnd sa k jej tancu pridal aj šofér, ktorý vstal za jazdy od volantu... Potom začala tombola o ceny, losovali sa čísla sedadiel, vylosovaný musel chvíľu tancovať spolu z letuškou v uličke autobusu.. , bum, číslo sedadla 1 = Vyšňa, a už tancuje v uličke.. Dostáva bomboniéru a lesk na pery... Hudba hrá naplno, veľká veselica.

23.9.2003 asi 100 km pred Rumunskými hranicami sa v autobuse začína podivná schovávačka. Rumuni, ktorí tvoria osadenstvo autobusu (iba my dvaja sme "iní") totiž chodia do Turecka kupovať zlato. Tak každý na krk zo 4 retiazky, na ucho naušnice..4:20 zastavujeme na hraniciach. Pred nami sú 3 autobusy, ale na radu sa dostávame až o 10:00. Predtým som sa odhodlal na návštevu rumunského hraničného WC, čo považujem za najhodnotnejší zážitok z celej cesty...Po hodinovej kontrole autobusu a osobnej prehliadke všetkých cestujúcich (my nie) , konečne ideme ďalej. V Bucuresti sme o 12:20, máme 2 hodiny na to , aby sme sa dostali na stanicu, ktorá je asi 6 km ďaleko, zo srandy skúšame taxík, taxikárka to skúša tiež : 10$, ja na to "čo ti šije stará", a ona na to že 5$ , ja na to že 2$ a stým sme sa rozlúčili. Asi po 100 metroch nás dobieha, že dobre = 4$, ja na to že 2$ a už sa vezieme na stanicu taxíkom. Za 746 000 LEI kupujeme lístok až do Oradei, 70 000 si nechávame ako rezervu, keby bolo treba miestenky. Vlak odchádza o 14:25. Vezieme sa. V Brasove máme na prestup iba 4 minúty, takže ledva preskakujeme do druhého vlaku. No ale tu si konduktor pýta zaplatiť miestenky + príplatok za Accelerate (rýchlik) 620 000 Lei. Čo ti šibe?. Vo vačku mám 70 000 Lei, 1$ a 1,2€.. Hádame sa asi pol hodinu, zohnal som mladú Rumunku, čo mi prekladá z Rumunčiny do Angličtiny..., no jo, konduktor má pravdu. Rumunka nám ešte ponúkla, že nám požičia prachy a že si ich potom vyberiem v bankomate na stanici v Cluj-Napoca, ale to som odmietol, a tak vystupujeme v Mercuria Ciuci. Neviem kde to je na mape, ale rozhodne sme v Rumunsku. Teta v kase nám ešte narýchlo vysvetluje, že máme nastúpiť do Accelerate, a keďže nevie po Anglicky ani ťuk, tak sa sám čudujem, ako som jej dokázal tak pekne vysvetliť, že máme naprd lístok. Odtiaľto ide vlak o 22:36 a z dvoma prestupmi sme v Oradei zajtra o 12:30.

24.9.2003 vystupujeme v Oradei o 12:30, stopom na hranicu (10km), daľší stop do Biharkerestesu (vozidlo Maďarskej pohraničnej stráže 4km) , kde nám ide o 14:23 vlak Do Budapešti, stade ideme do Galanty (medzištátny rýchlik z Budapešti do Petrohradu stojí v Galante!!...) a o 22:05 sme už v Senci , kde už stojí modrý chrobáčik, a tým sa táto cesta končí.